Štvorica kolegov vymenila obleky za mikulášske kostými a rušnú kanceláriu za večierok v komunitnom centre Ulita. Namiesto práce za počítačom strávili poobedie s deťmi zo sídliska, ktoré si ich pozornosť rozhodne zaslúžili.
Dobrovoľníci zo spoločnosti Johnson Controls International nám porozprávali, aké je to byť na jeden deň Mikulášom, čo vďaka dobrovoľníckej aktivite získali aj akú superschopnosť by chceli mať.
Ako teda prebiehala vaša dobrovoľnícka aktivita v Ulite?
Xénia: Keď sme prišli do Ulity, ešte sme nevedeli, čo nás čaká. Prezliekli sme sa do kostýmov Mikuláša a troch anjelikov a čakali sme, čo sa bude diať. Podujatie bolo veľmi komorné, a to pre každé z detí znamenalo dlhší čas osobne strávený s Mikulášom – to deti naozaj ocenili. Prišli za nami naozaj rôzne deti. Mladšie, staršie, hanblivé aj tie odvážnejšie, ale väčšine žiarili očká keď nás zbadali. Zažili sme aj slzy a strach pri pohľade na Mikuláša :)
Drahomíra: V Ulite sme rozdávali darčeky deťom z rôznych sociálnych podmienok. Mnohé pochádzali naozaj z tažkých situácií. Bolo naozaj krásne vidieť tú radosť v ich očiach. I pre nás to bolo veľmi dojemné, deti sa s nami objímali a fotili. Myslím, že túto mikulášsku misiu sme úspešne splnili.
Xénia: Venovať niekomu svoj čas je podľa mňa to najmenej a zároveň to najviac, čo môže človek pre druhého spraviť. Deti si zaslúžia mať krásneho Mikuláša tak ako aj Vianoce a nie každé má tú možnosť. Prostredníctvom takýchto aktivít si môžeme odovzdať mnoho cenného tak pre deti aj pre dospelých. Keď som sa dozvedela o tejto možnosti, uvedomila som si, že nielen tie deti, ale aj ja takúto akciu potrebujem. Každý z nás potrebuje niekde čerpať pozitívnu energiu a ja som ju zažila práve tu.
Drahomíra: Zvykla som sa venovať dobrovoľníctvu v minulosti a preto som rada, že sa k tomu mohla vďaka Giving Tuesday znova vrátiť. Okrem toho mám rada deti a ak to jediné, čo pre nich môžem spraviť, je venovať im svoj čas a úsmev, aby sa cítili v bezpečí, tak to rada urobím. Myslím, že všetci by sme sa mali z času na čas zúčastniť takejto aktivity, aby sme si uvedomili, čo vlastne v živote máme. Pretože to nie pre každého samozrejmé.
Je podľa vás dôležité venovať sa dobrovoľníctvu?
Drahomíra: Určite by sme sa mali snažiť pomáhať iným, mala by to byť súčasť nášho života. Niekedy stačí málo, aj úsmev.
Čo táto dobrovoľnícka skúsenosť dala vám?
Xénia: Táto akcia mi rozhodne dala veľa. Uvedomenie, že každý z nás má v sebe moc meniť svet okolo seba. Vďačnosť za to, čo v živote mám a nie je to samozrejmé. Zážitok, že potešiť niekoho znamená rozdeliť radosť medzi vás dvoch a nie odovzdať ju niekomu.
Čo by ste odkázali iným ľuďom, aby ste ich inšpirovali k dobrým skutkom a pomáhaniu?
Xénia: Neváhaj a skús to. Nie nabudúce, ale hneď teraz keď vidíš príležitosť. Uvidíš, že to, že niekomu pomôžeš sa ti vráti. Možno nie hneď, ale keď sa tak stane spomenieš si. Pomôž aj takým o ktorých vieš, že nemôžu pomôcť tebe. A keď niekomu pomôžeš spomeň to občas pred ľudmi, na ktorých ti záleží a dôveruješ im. Nikdy nevieš čím a kedy ich inšpiruješ a aj oni zažijú niečo pekné.
Akú superschopnosť by ste chceli mať a prečo?
Xénia: Určite moc uzdravovať chorých, trpiacich a neštastných. Neviem, či je to superschopnosť, ale určite by to bolo super. :-)
